Ďakujeme ti

Poznám v Bratislave j̶e̶d̶e̶n̶ podnik. Má pekný a útulný interiér, ponúka super veci, je veľmi fajn. Vlastne priznávam, poznám ho iba z rozprávania. Nikdy som v ňom nebol, vedú doň dva nezmyselné schody. Vždy čakám ostatných pri tabuľke, na ktorej je silueta psa a pod ňou napísané: “Ďakujeme, že čakáš vonku.”

Tak tam čakám s tými psami.

Naľavo originál, napravo môj návrh.

Posvätenie

Je nebezpečné, ako často vníma verejnosť akúkoľvek informáciu od zdravotne postihnutého, akoby bola od najväčšieho odborníka z fachu.  Akoby ho vozík, alebo barly automaticky predurčovali a oprávňovali k tomu, aby bol znalcom zákonov, kompenzačných pomôcok, bezbariérovosti (a to sa deje naozaj často), psychológie, alebo že je dobrým človekom. Pod rúškom tejto nálepky sa neznalí obracajú na kohokoľvek z nás, bez overenia, kto sa čomu naozaj rozumie. Stačí im ten status “vozičkára”, také to “posvätenie vozíkom”. Bežne natrafia na človeka, ktorý sa v tejto roli cíti, no nemal by.  Pozn.: Dunningov-Krugerov efekt je u mňa samostatná kapitola. Potom na to doplácame na všetkých frontoch. Prínos je totiž iba z danej bubliny, veľakrát kontraproduktívny, ba aj sebecký. Ak by totiž toto fungovalo, potom by musel byť pacient, ktorého operujú na slepé črevo, zákonite odborníkom na chirurgiu. A to nie je pravda.

Nešťastné vrchnáčiky

Ľudmila to napísala predomnou: Aby dieťa dostalo napríklad rehabilitačný pobyt, musí vyzbierať asi štyri tony plastových vrchnáčikov. Štyri tony! Na to musíme vypiť 1,6 milióna minerálok = logistika, čas, priestory, energia… Ak spomenieme ekologicky dopad (kt. je mizivý i v porovnaní s druhou časťou PET fľaše), tak žobranie a neefektívne plátanie niečoho čo ma fungovať inak, rozhodne nepridáva k dôstojnosti zdravotne postihnutých. Tento mýtus je však tak silný, že sa ťažko argumentuje pri fotke „Chorého Filipka“*. Iba zmenou pohľadu sa vec vyrieši. Prestaňme podporovať chorý výmysel a ponižovať naše zdravotné postihnutie.

…štyri tony!

* vymyslené meno

Všetky cesty vedú…

Ako aktívny vozičkár a aktivista v podstate vždy skončí moja snaha / alebo snaha teamu / projektu na bode, že nás vlastne zbrzdia nezmyselné zákony. Nie, nie je to výber pomôcok, nedostatok financii na kúpu pomôcky, samotné zlé prevedenie bezbariérovosti …ale zlé zákony, legislatíva, šikana úradov. A to treba v prvom rade zmeniť, inak sa nikam nedostaneme.