Azda to nikde inde nie je tak dobre vidieť, ako „u nás“. Tú zbytočnosť, zbytočnú energiu a hrdosť na nesprávnom mieste. Vysvetlím: Ľudia s postihnutím doteraz založili asi trilión občianskych združení, projektov o bezbariérovosti a kvadrilión Facebookových skupín „na pomoc postihnutým“. Netvrdím, že tie moje boli vždy dokonalé, ale ani raz sa mi nestalo, že sa niekto pridal. Naopak. Založili asi trilión rovnakých občianskych združení, projektov o bezbariérovosti a kvadrilión Facebookových skupín „na pomoc postihnutým“, kde príspevky zostarli behom pár sekúnd a v živote ich už nik nevidel. Monitoringy bezbariérovosti sa popálili na presne rovnakých chybách ako tie naše existujúce (a mne vždy škodoradostne vyčarili úsmev na tvári, lebo som im to hovoril, resp. sa nik nepýtal). Napriek výzvam, aby sme sa spojili, napĺňali rovnaké databázy, rozmýšlalo viac hláv nad stále rovnakou témou, ľudia založili asi trilión rovnakých občianskych združení, projektov o bezbariérovosti a kvadrilión Facebookových skupín „na pomoc postihnutým“.

Bolo to hrdosťou, pocitom nenahraditeľnosti, pocitom nenávisti k nám, tým lepším? Neviem. Čo však viem, že náš Monitoring bezbariérovosti ešte nikto neprekonal a denne si každý myslí, že ten jeho bude iný. Nebude. Preskákali sme si za roky svoje a hlavne, nik sa nepýtal, aby nezačínal od nuly. A začínať od nuly, na to už nie je čas.