Zvyčajne je to takto: Ak máte zdravotné postihnutie a vo svojom aute parkovaciu kartu, zvyčajne ju nechávate za čelným sklom. Bez ohľadu na zákony, je logické, že je tam stále viditeľná. Niektorí ľudia si svoje auto označia aj nálepkami vozičkára, aby upozornili na potrebu väčšieho odstupu a tolerancie. Ak ste postihnutí, je to súčasťou vášho života a nemôžete to zmeniť.

Na druhej strane, ak zdravotné postihnutie nemáte a parkovaciu kartu ste získali podvodom, úplatkom, cez čierny trh alebo sfalšovaním, môže sa objaviť pocit hanby. Nie je vám príjemné, že vás niekto považuje za zdravotne postihnutého, keď ním nie ste. Preto často kartu rýchlo schováte a chytro preč – čo najskôr z vyhradeného miesta, aby vás niekto nevidel.

„Tiež poznám jedného na vozíčku. Ale on môže mať viac ako vy. Ako sa len volal. Okolo päťdesiatky.“

„Hm.“

„Odrezali mu nohu po cukrovke. Jeho manželka robila v jednom ústave a potom chvíľu robila na Patrónke. A mal som švagrinú. Spadla z rebríka a museli jej zašívať nohu. Tuto. Potom šla na rehabilitáciu, k dákej doktorke a tam cvičila. Ale nepomáhalo jej to. Tak ju poslali tuším do Kováčovej, či jak. Dostala aj vozík, ale musela doplácať. Čo môže byť na tom také drahé? Taký pozváram hocikedy. Aj kartičku do auta si chcela vybaviť, neviem či ju má, ale že je okolo toho veľa papierovačiek. No a potom som ešte poznal kolegu, čo mal tiež dcérku na vozíčku s takou diagnózou… Od narodenia to mala. Zbierali sme vrchnáčiky. Môžem vás skontaktovať. Ďuro sa volal, ten s tou cukrovkou.“