Zvyčajne to býva tak: Ak máte zdravotné postihnutie a vo svojom aute parkovaciu kartu, nechávate ju za sklom. To je jedno aký je zákon. Zvyčajne to proste logicky býva tak, že je stále za sklom. Niekto si označí auto nálepkami vozičkára aj inde, kvôli odstupu od neho, tolerancii a pod. Ste postihnutí, raz je to už tak, nič na tom nezmeníte. 

Ak zdravotné postihnutie ale nemáte a kartičku ste vykšeftovali úplatkom u úradníka, či na čiernom trhu, alebo proste sfalšovali, je tu úkaz akéhosi „hanbenia sa postihnutie“. No proste nie je vám to príjemné, že vás – „zdravého“ niekto považuje za kripla. Vy ním vlastne nie nechcete byť. Chytro s ňou preč, do priečinku a odpich z modrého parkoviska.

„Tiež poznám jedného na vozíčku. Ale on môže mať viac ako vy. Ako sa len volal. Okolo päťdesiatky.“

„Hm.“

„Odrezali mu nohu po cukrovke. Jeho manželka robila v jednom ústave a potom chvíľu robila na Patrónke. A mal som švagrinú. Spadla z rebríka a museli jej zašívať nohu. Tuto. Potom šla na rehabilitáciu, k dákej doktorke a tam cvičila. Ale nepomáhalo jej to. Tak ju poslali tuším do Kováčovej, či jak. Dostala aj vozík, ale musela doplácať. Čo môže byť na tom také drahé? Taký pozváram hocikedy. Aj kartičku do auta si chcela vybaviť, neviem či ju má, ale že je okolo toho veľa papierovačiek. No a potom som ešte poznal kolegu, čo mal tiež dcérku na vozíčku s takou diagnózou… Od narodenia to mala. Zbierali sme vrchnáčiky. Môžem vás skontaktovať. Ďuro sa volal, ten s tou cukrovkou.“