Hanba

Zvyčajne to býva tak: Ak máte zdravotné postihnutie a vo svojom aute parkovaciu kartu, nechávate ju za sklom. To je jedno aký je zákon. Zvyčajne to proste logicky býva tak, že je stále za sklom. Niekto si označí auto nálepkami vozičkára aj inde, kvôli odstupu od neho, tolerancii a pod. Ste postihnutí, raz je to už tak, nič na tom nezmeníte. 

Ak zdravotné postihnutie ale nemáte a kartičku ste vykšeftovali úplatkom u úradníka, či na čiernom trhu, alebo proste sfalšovali, je tu úkaz akéhosi „hanbenia sa postihnutie“. No proste nie je vám to príjemné, že vás – „zdravého“ niekto považuje za kripla. Vy ním vlastne nie nechcete byť. Chytro s ňou preč, do priečinku a odpich z modrého parkoviska.

Poslucháč na počkanie – Zn. denne

„Tiež poznám jedného na vozíčku. Ale on môže mať viac ako vy. Ako sa len volal. Okolo päťdesiatky.“

„Hm.“

„Odrezali mu nohu po cukrovke. Jeho manželka robila v jednom ústave a potom chvíľu robila na Patrónke. A mal som švagrinú. Spadla z rebríka a museli jej zašívať nohu. Tuto. Potom šla na rehabilitáciu, k dákej doktorke a tam cvičila. Ale nepomáhalo jej to. Tak ju poslali tuším do Kováčovej, či jak. Dostala aj vozík, ale musela doplácať. Čo môže byť na tom také drahé? Taký pozváram hocikedy. Aj kartičku do auta si chcela vybaviť, neviem či ju má, ale že je okolo toho veľa papierovačiek. No a potom som ešte poznal kolegu, čo mal tiež dcérku na vozíčku s takou diagnózou… Od narodenia to mala. Zbierali sme vrchnáčiky. Môžem vás skontaktovať. Ďuro sa volal, ten s tou cukrovkou.“

Záchodové prehlásenie

Tu a teraz prehlasujem, že ak vojdem do záchoda s logom vozičkára, ktorý slúži ako sklad, tak si vždy odtiaľ zoberiem najcennejšiu vec, aj keď to bude znamenať, že požiadam daný personál o naloženie luxovacieho stroja do môjho auta.

#zapratanyhajzel

A dosť!

Nie vozíček, ale vozík! Niekto so zdravotným (iným) postihnutím a nie chorý (pokiaľ nemá črevnú chrípku)! Nie pripútaný na vozíček – toto nie je žiadna uchyláčina! Nie mamička s kočíkom, ale rodič! Ani slepý, ani hluchý a či hluchonemý, invalidný a podobné archaizmy. Tiež nie: „Veď ti nejako pomôžeme sa tam dostať“, alebo ťa prenesieme. Ani „Neboj sa“. Nemám ťažký život a nedávaj si „dole klobúk predomnou“. Ak chceš prejaviť úctu, pri vozičkárovi si čupni a rozprávaj, nepočujúcemu nestoj pred slnkom, či nevidiaceho neschmatni pred prechodom na opačnú stranu ako chcel ísť.  

Ďakujeme ti

Poznám v Bratislave j̶e̶d̶e̶n̶ podnik. Má pekný a útulný interiér, ponúka super veci, je veľmi fajn. Vlastne priznávam, poznám ho iba z rozprávania. Nikdy som v ňom nebol, vedú doň dva nezmyselné schody. Vždy čakám ostatných pri tabuľke, na ktorej je silueta psa a pod ňou napísané: „Ďakujeme, že čakáš vonku.“

Tak tam čakám s tými psami.

Naľavo originál, napravo môj návrh.

Posvätenie

Je nebezpečné, ako často vníma verejnosť akúkoľvek informáciu od zdravotne postihnutého, akoby bola od najväčšieho odborníka z fachu.  Akoby ho vozík, alebo barly automaticky predurčovali a oprávňovali k tomu, aby bol znalcom zákonov, kompenzačných pomôcok, bezbariérovosti (a to sa deje naozaj často), psychológie, alebo že je dobrým človekom. Pod rúškom tejto nálepky sa neznalí obracajú na kohokoľvek z nás, bez overenia, kto sa čomu naozaj rozumie. Stačí im ten status „vozičkára”, také to „posvätenie vozíkom“. Bežne natrafia na človeka, ktorý sa v tejto roli cíti, no nemal by.  Pozn.: Dunningov-Krugerov efekt je u mňa samostatná kapitola. Potom na to doplácame na všetkých frontoch. Prínos je totiž iba z danej bubliny, veľakrát kontraproduktívny, ba aj sebecký. Ak by totiž toto fungovalo, potom by musel byť pacient, ktorého operujú na slepé črevo, zákonite odborníkom na chirurgiu. A to nie je pravda.

Nešťastné vrchnáčiky

Ľudmila to napísala predomnou: Aby dieťa dostalo napríklad rehabilitačný pobyt, musí vyzbierať asi štyri tony plastových vrchnáčikov. Štyri tony! Na to musíme vypiť 1,6 milióna minerálok = logistika, čas, priestory, energia… Ak spomenieme ekologicky dopad (kt. je mizivý i v porovnaní s druhou časťou PET fľaše), tak žobranie a neefektívne plátanie niečoho čo ma fungovať inak, rozhodne nepridáva k dôstojnosti zdravotne postihnutých. Tento mýtus je však tak silný, že sa ťažko argumentuje pri fotke „Chorého Filipka“*. Iba zmenou pohľadu sa vec vyrieši. Prestaňme podporovať chorý výmysel a ponižovať naše zdravotné postihnutie.

…štyri tony!

* vymyslené meno

Všetky cesty vedú…

Ako aktívny vozičkár a aktivista v podstate vždy skončí moja snaha / alebo snaha teamu / projektu na bode, že nás vlastne zbrzdia nezmyselné zákony. Nie, nie je to výber pomôcok, nedostatok financii na kúpu pomôcky, samotné zlé prevedenie bezbariérovosti …ale zlé zákony, legislatíva, šikana úradov. A to treba v prvom rade zmeniť, inak sa nikam nedostaneme.