(Nie som) Božský Prepačovateľ

Z čoho viete byť unavení vy? Ja zo sústavných prosieb o prepáčenie. Naozaj netuším, prečo by mal musí mať človek, okrem svojho zdravotného znevýhodnenia, ešte aj galaktickú dávku pochopenia. Pre cudzie omyly, pre nevedomosť, pre egoizmus. Denne to ale odo mňa niekto očakáva. Nie raz za deň. Ani dvakrát. Asi ani tri.

  • Prepáč, ale sú tam schody, počkáš vonku? Nevynecháš to tentoraz, nevynesieme ťa, nedáš to „nejako“?
  • Prepáč, teraz sme na to nedomysleli, ale nabudúce.
  • Prepáč, zaparkoval som na tvojom vyhradenom mieste iba na chvíľu.
  • Prepáč, nepočkáš?
  • Prepáč, nevadí keď budeš ďalej, z boku? Ale uvidíš dobre!
  • Prepáč, že odtiaľto dobre neuvidiš, ale lepšie sa to nedalo.
  • Prepáč, ale kde je tvoja pozitivita?
  • Prepáč, „Vyfučím ti kolesá!“, HAHA… Aha, nerozumieš vozičkárskemu humoru? Divné.
  • Prepáč, ale ty to určite chápeš.

– Vlastne; neprepáč.
– Áno, bude mi to vadiť.