(Nie som) Božský Prepačovateľ

Z čoho viete byť unavení vy? Ja zo sústavných prosieb o prepáčenie. Naozaj netuším, prečo by mal musí mať človek, okrem svojho zdravotného znevýhodnenia, ešte aj galaktickú dávku pochopenia. Pre cudzie omyly, pre nevedomosť, pre egoizmus. Denne to ale odo mňa niekto očakáva. Nie raz za deň. Ani dvakrát. Asi ani tri.

  • Prepáč, ale sú tam schody, počkáš vonku? Nevynecháš to tentoraz, nevynesieme ťa, nedáš to „nejako“?
  • Prepáč, teraz sme na to nedomysleli, ale nabudúce.
  • Prepáč, zaparkoval som na tvojom vyhradenom mieste iba na chvíľu.
  • Prepáč, nepočkáš?
  • Prepáč, nevadí keď budeš ďalej, z boku? Ale uvidíš dobre!
  • Prepáč, že odtiaľto dobre neuvidiš, ale lepšie sa to nedalo.
  • Prepáč, ale kde je tvoja pozitivita?
  • Prepáč, „Vyfučím ti kolesá!“, HAHA… Aha, nerozumieš vozičkárskemu humoru? Divné.
  • Prepáč, ale ty to určite chápeš.

– Vlastne; neprepáč.
– Áno, bude mi to vadiť.

Kto ešte chce vynájsť koleso, nech sa prihlási

Azda to nikde inde nie je tak dobre vidieť, ako „u nás“. Tú zbytočnosť, zbytočnú energiu a hrdosť na nesprávnom mieste. Ľudia s postihnutím doteraz založili nespočetné množstvo občianskych združení, projektov o bezbariérovosti a Facebookových skupín „na pomoc postihnutým“. Netvrdím, že moje projekty boli vždy dokonalé, ale nikdy sa mi nestalo, že by sa niekto pridal. Naopak, založili nespočetné množstvo rovnakých združení a skupín, kde príspevky rýchlo zostarli a nik ich už nevidel. Monitoringy bezbariérovosti sa opakovali s rovnakými chybami ako tie existujúce, a vždy som sa škodoradostne usmial, lebo som to predvídal. Napriek výzvam na spoluprácu a zdieľanie rovnakých databáz, ľudia stále zakladali nové, rovnaké združenia a projekty.

Je to hrdosťou, pocitom nenahraditeľnosti alebo nenávisti k nám, tým „lepším“? Neviem. Čo však viem, je, že náš Monitoring bezbariérovosti nikto neprekonal a každý deň si niekto myslí, že ten jeho bude iný. Nebude. Roky skúseností nás naučili, že začínať od nuly už nie je čas. Nikto sa nepýtal na rady, aby nezačínal od nuly, ale začínať od nuly už nie je čas.

Koľko stojí bezbariérovosť?

Nič.

Nemalé sumy stoja až odstránenia už vytvorených bariér, alebo ich opravy – spravidla viacnásobné, pretože ich robia neodborníci, ktorí si myslia, že sa to dá oklamať.

Takže bezbariérovosť neoklameš. Ale nestojí NIČ.

Hanba

Zvyčajne je to takto: Ak máte zdravotné postihnutie a vo svojom aute parkovaciu kartu, zvyčajne ju nechávate za čelným sklom. Bez ohľadu na zákony, je logické, že je tam stále viditeľná. Niektorí ľudia si svoje auto označia aj nálepkami vozičkára, aby upozornili na potrebu väčšieho odstupu a tolerancie. Ak ste postihnutí, je to súčasťou vášho života a nemôžete to zmeniť.

Na druhej strane, ak zdravotné postihnutie nemáte a parkovaciu kartu ste získali podvodom, úplatkom, cez čierny trh alebo sfalšovaním, môže sa objaviť pocit hanby. Nie je vám príjemné, že vás niekto považuje za zdravotne postihnutého, keď ním nie ste. Preto často kartu rýchlo schováte a chytro preč – čo najskôr z vyhradeného miesta, aby vás niekto nevidel.

Poslucháč na počkanie – Zn. denne

„Tiež poznám jedného na vozíčku. Ale on môže mať viac ako vy. Ako sa len volal. Okolo päťdesiatky.“

„Hm.“

„Odrezali mu nohu po cukrovke. Jeho manželka robila v jednom ústave a potom chvíľu robila na Patrónke. A mal som švagrinú. Spadla z rebríka a museli jej zašívať nohu. Tuto. Potom šla na rehabilitáciu, k dákej doktorke a tam cvičila. Ale nepomáhalo jej to. Tak ju poslali tuším do Kováčovej, či jak. Dostala aj vozík, ale musela doplácať. Čo môže byť na tom také drahé? Taký pozváram hocikedy. Aj kartičku do auta si chcela vybaviť, neviem či ju má, ale že je okolo toho veľa papierovačiek. No a potom som ešte poznal kolegu, čo mal tiež dcérku na vozíčku s takou diagnózou… Od narodenia to mala. Zbierali sme vrchnáčiky. Môžem vás skontaktovať. Ďuro sa volal, ten s tou cukrovkou.“

Záchodové prehlásenie

Tu a teraz prehlasujem, že ak vojdem do záchoda s logom vozičkára, ktorý slúži ako sklad, tak si vždy odtiaľ zoberiem najcennejšiu vec, aj keď to bude znamenať, že požiadam daný personál o naloženie luxovacieho stroja do môjho auta.

#zapratanyhajzel

A dosť!

Nie vozíček, ale vozík! Niekto so zdravotným (iným) postihnutím a nie chorý (pokiaľ nemá črevnú chrípku)! Nie pripútaný na vozíček – toto nie je žiadna uchyláčina! Nie mamička s kočíkom, ale rodič! Ani slepý, ani hluchý a či hluchonemý, invalidný a podobné archaizmy. Tiež nie: „Veď ti nejako pomôžeme sa tam dostať“, alebo ťa prenesieme. Ani „Neboj sa“. Nemám ťažký život a nedávaj si „dole klobúk predomnou“. Ak chceš prejaviť úctu, pri vozičkárovi si čupni a rozprávaj, nepočujúcemu nestoj pred slnkom, či nevidiaceho neschmatni pred prechodom na opačnú stranu ako chcel ísť.  

Ďakujeme ti

Poznám v Bratislave j̶e̶d̶e̶n̶ podnik. Má pekný a útulný interiér, ponúka super veci, je veľmi fajn. Vlastne priznávam, poznám ho iba z rozprávania. Nikdy som v ňom nebol, vedú doň dva nezmyselné schody. Vždy čakám ostatných pri tabuľke, na ktorej je silueta psa a pod ňou napísané: „Ďakujeme, že čakáš vonku.“

Tak tam čakám s tými psami.

Naľavo originál, napravo môj návrh.

Posvätenie

Je nebezpečné, ako často vníma verejnosť akúkoľvek informáciu od zdravotne znevýhodneného, akoby bola od najväčšieho odborníka z fachu.  Akoby ho vozík, alebo barly automaticky predurčovali a oprávňovali k tomu, aby bol znalcom zákonov, kompenzačných pomôcok, bezbariérovosti (a to sa deje naozaj často), psychológie, alebo že je dobrým človekom. Pod rúškom tejto nálepky sa neznalí obracajú na kohokoľvek z nás, bez overenia, kto sa čomu naozaj rozumie. Stačí im ten status „vozičkára”, také to „posvätenie vozíkom“. Bežne natrafia na človeka, ktorý sa v tejto roli cíti, no nemal by.  Pozn.: Dunningov-Krugerov efekt je u mňa samostatná kapitola. Potom na to doplácame na všetkých frontoch. Prínos je totiž iba z danej bubliny, veľakrát kontraproduktívny, ba aj sebecký. Ak by totiž toto fungovalo, potom by musel byť pacient, ktorého operujú na slepé črevo, zákonite odborníkom na chirurgiu. A to nie je pravda.

Nešťastné vrchnáčiky

Ľudmila to napísala geniálne predomnou: Aby dieťa dostalo napríklad rehabilitačný pobyt, musí vyzbierať asi štyri tony plastových vrchnáčikov. Štyri tony! To je 1,6 milióna minerálok = logistika, čas, priestory, energia… Ak spomenieme ekologicky dopad (kt. je mizivý i v porovnaní s druhou časťou PET fľaše), tak žobranie a neefektívne plátanie niečoho čo ma fungovať inak, rozhodne nepridáva k dôstojnosti zdravotne postihnutých. Tento mýtus je však tak silný, že sa ťažko argumentuje pri fotke „Chorého Filipka“*. Iba zmenou pohľadu sa vec vyrieši. Prestaňme podporovať chorý výmysel a ponižovať naše zdravotné postihnutie.

…štyri tony!

* vymyslené meno

Pozri tiež:
https://www.pnky.sk/novinky/blog-ludmily-kolesarovej-pan-kostka-a-plastove-vrchnaciky/
https://domaci.ihned.cz/c1-65808670-kritici-sbirani-vicek-deti-spolu-soutezi-lahve-se-kupuji-zbytecne-prima-pomoc-je-lepsi
https://nazory.ihned.cz/komentare/c1-65809960-doporucovat-detem-sbirani-vicek-je-zlocin-na-jejich-financni-a-socialni-gramotnosti

https://www.cas.sk/clanok/1014356/po-slovensku-rastu-obrovske-kovove-nadoby-srdcia-plne-vrchnakov-pomahaju-chorym-detom/