Z čoho viete byť unavení vy? Ja zo sústavných prosieb o prepáčenie. Naozaj netuším, prečo by mal musí mať človek, okrem svojho zdravotného znevýhodnenia, ešte aj galaktickú dávku pochopenia. Pre cudzie omyly, pre nevedomosť, pre egoizmus. Denne to ale odo mňa niekto očakáva. Nie raz za deň. Ani dvakrát. Asi ani tri.

• Prepáč, ale sú tam schody, počkáš vonku? Nevynecháš to tentoraz, nevynesieme ťa, nedáš to „nejako“?
• Prepáč, teraz sme na to nedomysleli, ale nabudúce.
• Prepáč, zaparkoval som na tvojom vyhradenom mieste iba na chvíľu.
• Prepáč, nepočkáš?
• Prepáč, nevadí keď budeš ďalej, z boku? Ale uvidíš dobre!
• Prepáč, že odtiaľto dobre neuvidiš, ale lepšie sa to nedalo.
• Prepáč, ale kde je tvoja pozitivita?
• Prepáč, „Vyfučím ti kolesá!“, HAHA… Aha, nerozumieš vozičkárskemu humoru? Divné.
• Prepáč, ale ty to určite chápeš.

– Vlastne; neprepáč.
– Áno, bude mi to vadiť.

Väčšinu života sa snažím motivovať svojich kolegov, vozičkárov, k akčnosti. K aktivite, namiesto vystrčenej ruky. U nás je však taký fenomén, ktorý sa ťažko poráža: DÁVKY (inými slovami kompenzácie). Netvrdím, že nie sú treba, NAOZAJ SÚ TREBA!!! ale má to jedno veľké ale. Podľa mňa, nie sú vysvetlené. Niektorí z nás ani netušia hodnotu peňazí a nerozumejú fungovaniu. Ráno vstanete, idete do práce a vraciate sa za tmy strhaný. Pochopiteľne, nemusí to tak byť, ale predsalen, cinknutie SMS v internetbankingu vnímate inak.

Je veľmi ťažké vysloviť túto vetu nahlas. A zatiaľ nik nič lepšie nevymyslel, to je fakt.

Zaručený príjem, ktorý dostávajú ľudia so ZŤP, môže mať negatívny vplyv na ich povedomie o hodnote peňazí. Keďže nemusia každý mesiac pracovať na získaní svojho príjmu, môžu mať menej rešpektu k peniazom a k tomu, ako ťažko ich získajú tí, ktorí musia každý deň chodiť do práce.

Ak by ste chceli vysvetliť niekomu, kto denne pracuje, prečo by mohli ľudia so ZŤP mať skreslenú predstavu o hodnote peňazí, môžete sa s nimi porozprávať o tom, že práca, ktorú robia, má hodnotu, ktorá sa odráža v ich mzde. Musia si za ňu tvrdo pracovať a investovať svoj čas a úsilie. Na rozdiel od toho, ľudia so ZŤP dostávajú príjem bez toho, aby museli pracovať, takže nemusia vynakladať rovnaké úsilie na získanie peňazí. To môže viesť k skreslenej predstave o hodnote peňazí a môže sa stať, že budú míňať viac, ako by mali.

Je dôležité pripomenúť, že ľudia so ZŤP čelia vlastným výzvam a prekážkam a že každý má svoje vlastné zápasy. No, myslím si, že ak im vysvetlíte, prečo by mohli mať skreslenú predstavu o hodnote peňazí, môže to pomôcť vytvoriť u nich zdravší prístup k financiám a pomôcť im lepšie oceniť hodnotu peňazí.

Azda to nikde inde nie je tak dobre vidieť, ako „u nás“. Tú zbytočnosť, zbytočnú energiu a hrdosť na nesprávnom mieste. Ľudia s postihnutím doteraz založili nespočetné množstvo občianskych združení, projektov o bezbariérovosti a Facebookových skupín „na pomoc postihnutým“. Netvrdím, že moje projekty boli vždy dokonalé, ale nikdy sa mi nestalo, že by sa niekto pridal. Naopak, založili nespočetné množstvo rovnakých združení a skupín, kde príspevky rýchlo zostarli a nik ich už nevidel. Monitoringy bezbariérovosti sa opakovali s rovnakými chybami ako tie existujúce, a vždy som sa škodoradostne usmial, lebo som to predvídal. Napriek výzvam na spoluprácu a zdieľanie rovnakých databáz, ľudia stále zakladali nové, rovnaké združenia a projekty.

Je to hrdosťou, pocitom nenahraditeľnosti alebo nenávisti k nám, tým „lepším“? Neviem. Čo však viem, je, že náš Monitoring bezbariérovosti nikto neprekonal a každý deň si niekto myslí, že ten jeho bude iný. Nebude. Roky skúseností nás naučili, že začínať od nuly už nie je čas. Nikto sa nepýtal na rady, aby nezačínal od nuly, ale začínať od nuly už nie je čas.

Nič.

Nemalé sumy stoja až odstránenia už vytvorených bariér, alebo ich opravy – spravidla viacnásobné, pretože ich robia neodborníci, ktorí si myslia, že sa to dá oklamať.

Takže bezbariérovosť neoklameš. Ale nestojí NIČ.

Zvyčajne je to takto: Ak máte zdravotné postihnutie a vo svojom aute parkovaciu kartu, zvyčajne ju nechávate za čelným sklom. Bez ohľadu na zákony, je logické, že je tam stále viditeľná. Niektorí ľudia si svoje auto označia aj nálepkami vozičkára, aby upozornili na potrebu väčšieho odstupu a tolerancie. Ak ste postihnutí, je to súčasťou vášho života a nemôžete to zmeniť.

Na druhej strane, ak zdravotné postihnutie nemáte a parkovaciu kartu ste získali podvodom, úplatkom, cez čierny trh alebo sfalšovaním, môže sa objaviť pocit hanby. Nie je vám príjemné, že vás niekto považuje za zdravotne postihnutého, keď ním nie ste. Preto často kartu rýchlo schováte a chytro preč – čo najskôr z vyhradeného miesta, aby vás niekto nevidel.

„Tiež poznám jedného na vozíčku. Ale on môže mať viac ako vy. Ako sa len volal. Okolo päťdesiatky.“

„Hm.“

„Odrezali mu nohu po cukrovke. Jeho manželka robila v jednom ústave a potom chvíľu robila na Patrónke. A mal som švagrinú. Spadla z rebríka a museli jej zašívať nohu. Tuto. Potom šla na rehabilitáciu, k dákej doktorke a tam cvičila. Ale nepomáhalo jej to. Tak ju poslali tuším do Kováčovej, či jak. Dostala aj vozík, ale musela doplácať. Čo môže byť na tom také drahé? Taký pozváram hocikedy. Aj kartičku do auta si chcela vybaviť, neviem či ju má, ale že je okolo toho veľa papierovačiek. No a potom som ešte poznal kolegu, čo mal tiež dcérku na vozíčku s takou diagnózou… Od narodenia to mala. Zbierali sme vrchnáčiky. Môžem vás skontaktovať. Ďuro sa volal, ten s tou cukrovkou.“

Tu a teraz prehlasujem, že ak vojdem do záchoda s logom vozičkára, ktorý slúži ako sklad, tak si vždy odtiaľ zoberiem najcennejšiu vec, aj keď to bude znamenať, že požiadam daný personál o naloženie luxovacieho stroja do môjho auta.

#zapratanyhajzel

Nie vozíček, ale vozík! Niekto so zdravotným (iným) postihnutím a nie chorý (pokiaľ nemá črevnú chrípku)! Nie pripútaný na vozíček – toto nie je žiadna uchyláčina! Nie mamička s kočíkom, ale rodič! Ani slepý, ani hluchý a či hluchonemý, invalidný a podobné archaizmy. Tiež nie: „Veď ti nejako pomôžeme sa tam dostať“, alebo ťa prenesieme. Ani „Neboj sa“. Nemám ťažký život a nedávaj si „dole klobúk predomnou“. Ak chceš prejaviť úctu, pri vozičkárovi si čupni a rozprávaj, nepočujúcemu nestoj pred slnkom, či nevidiaceho neschmatni pred prechodom na opačnú stranu ako chcel ísť.  

Poznám v Bratislave j̶e̶d̶e̶n̶ podnik. Má pekný a útulný interiér, ponúka super veci, je veľmi fajn. Vlastne priznávam, poznám ho iba z rozprávania. Nikdy som v ňom nebol, vedú doň dva nezmyselné schody. Vždy čakám ostatných pri tabuľke, na ktorej je silueta psa a pod ňou napísané: „Ďakujeme, že čakáš vonku.“

Tak tam čakám s tými psami.

Je nebezpečné, ako často vníma verejnosť akúkoľvek informáciu od zdravotne znevýhodneného, akoby bola od najväčšieho odborníka z fachu.  Akoby ho vozík, alebo barly automaticky predurčovali a oprávňovali k tomu, aby bol znalcom zákonov, kompenzačných pomôcok, bezbariérovosti (a to sa deje naozaj často), psychológie, alebo že je dobrým človekom. Pod rúškom tejto nálepky sa neznalí obracajú na kohokoľvek z nás, bez overenia, kto sa čomu naozaj rozumie. Stačí im ten status „vozičkára”, také to „posvätenie vozíkom“. Bežne natrafia na človeka, ktorý sa v tejto roli cíti, no nemal by.  Pozn.: Dunningov-Krugerov efekt je u mňa samostatná kapitola. Potom na to doplácame na všetkých frontoch. Prínos je totiž iba z danej bubliny, veľakrát kontraproduktívny, ba aj sebecký. Ak by totiž toto fungovalo, potom by musel byť pacient, ktorého operujú na slepé črevo, zákonite odborníkom na chirurgiu. A to nie je pravda.